Kto by nemal rád rozprávky? Či dospelí, či deti, všetci sa radi nechávame vtiahnuť do napínavých príbehov plných nadprirodzených bytostí a predmetov, ktoré premenia naše sny na skutočnosť, príbehy, v ktorých, ako to už býva, vždy zvíťazí dobro nad zlom. Dnešný deň bol pre deti prvého stupňa naozajstnou rozprávkou. Cesta vláčikom, pochod ulicami Banskej Bystrice ale hlavne návšteva Bábkového divadla na Rázcestí, v ktorom sme prežili veľa zaujímavých chvíľ. Absolvovali sme divadelnú abecedu, a už vieme, že A v divadelnom svete znamená amfiteáter – predchodca dnešných divadelných sál, B, to je bábka, neodmysliteľná súčasť divadelných rozprávok, G ako gašparko – najznámejšia bábka na svete, J ako javajky – bábky pôvodom z Jávy. Naučili sme sa, kto je to režisér, inšpicient, bábkoherec, ktorého môžeme nazvať aj bábkovodič, čo je to javisko i hľadisko, scenár, farebný filter v reflektoroch, ale i to, prečo diváci netlieskajú hercom po skončení predpremiéry. Chcete vedieť prečo? To preto, aby hru potleskom nazariekli, aby sa jej dlho darilo a diváci na ňu radi chodili. Najkrajším zážitkom však bola samotná divadelná roprávka Kocúr v čižmách. A vlastne to kocúr nebol, ale mačka. Šikovná, múdra a prefíkaná, ktorá pomohla svojmu chudobnému pánovi stať sa kráľom. Na malú chvíľu sme sa mohli stať kráľmi aj my, keď v našich rukách ožili bábky a my sme si vyskúšali, že byť „bábkovodičom“ nie je také jednoduché. Bákové divadlo na Rázcestí oslavuje tento rok svoje 55. narodeniny. Všetci divadlu srdečne blahoželáme, a tak ako to deti napísali do narodeninových kvietkov, ktoré samy vyrobili, mu želáme množstvo krásnych rozprávok, veľa dobrých hercov a hlavne verných divákov a priaznivcov tohto krásneho umenia.

19. mája prišiel ten dlho očakávaný deň – exkurzia do poľského Oswienčimu. Skoré ranné vstávanie netešilo nikoho z nás, ale aj napriek tomu sme to zvládli a už o 4.15 sme nastupovali do autobusu. Cestou sme poniektorí dospávali nedostatok spánku, počúvali hudbu, rozprávali sa a raňajkovali. Náš sprievodca z autobusu nás bližšie oboznamoval s okolitou krajinou, ktorú sme pozorovali z okna. Ani sme sa nenazdali a boli sme na mieste. Prvá zastávka bola Oswienčim. Už len nápis na vstupnej bráne „Arbeit macht frei“ nám naháňal strach. V jednotlivých budovách, blokoch, sa nachádzali v zasklených vitrínach tony vlasov, kufrov, milióny topánok, z ktorých každá mali kedysi svojho majiteľa. Z obrazov na stenách na nás pozerali vychudnuté tváre. Pri pohľade na všetky fotografie z nie tak dávnej minulosti, sa nám tisli slzy do očí. Asi najdesivejším zážitkom bol vstup do plynovej komory. Pocit, že stojíme na mieste, kde umierali milióny ľudí, bol deprimujúci. Po dvoch hodinách sme sa presunuli do druhej časti koncentračného tábora – do Brezinky. Nebolo to tam o nič lepšie. Čakali nás baraky, v ktorých kedysi museli v nepredstaviteľných podmienkach žiť a zomierať desaťtisíce ľudí. Druhou zastávkou bol Krakow, bývalé hlavné mesto Poľska. Mali sme možnosť vidieť historické pamiatky – kráľovský hrad Wawel i nádherné krakowské námestie, ktoré sú na zozname Svetového dedičstva UNESCO. Lepšie sme sa oboznámili s mestom počas hodinového rozchodu. Z celodenného chodenia sme unavení nastúpili do autobusu a ešte stále v nás doznievali hrozivé pocity z návštevy koncentračného tábora. Domov sme dorazili po ôsmej večer a plní zážitkov sme sa rozišli domov.