Filip Šarík / 9.b / Kompletne nekompletný

Počas posledných desaťročí sa v tomto potápajúcom sa svete, nič zaujímavé nedialo. Nikto nemal problém s nikým, ľudia si pomáhali, ak mal niekto s niečím problém, vždy sa to vyriešilo.
A tak sa tento nemenný a nekonečný cyklus času opakoval, až kým jedného dňa nespadol na svet čudný predmet, ktorý sa nedokázal pomenovať. Podobal sa guli, no bol to štvorec. Farbu mal žltú, ale zblízka bol zelený. Najprv si to ľudia nevšímali, pretože si mysleli, že to je iba ďalšia maličkosť, ktorá nakoniec dopadne dobre, no jedného dňa tento predmet svojou čudesnou silou nakazil človeka. Pôvodne o tom tá osoba ani netušila, že bola nakazená. Až postupom času si ľudia, ktorí sa s ňou dostali do kontaktu, zistili, že sa správa inak, čudne, mrzutejšie, nahnevanejšie a bez toho, aby to vedeli, tak sa aj oni nakazili. Postupom času sa táto negatívna pandémia rozširovala medzi ľudí bez toho, aby to vedeli. Našťastie zostatok sveta stihol zareagovať a začali sa brániť tak, že sa izolovali. Bohužiaľ, všetci, čo prepadli panike, začali kupovať kopce toaletného papiera a odmietali sa rozdeliť. Keďže tento produkt je najdôležitejšou vecou u každého v každodennom živote, ľudia začali byť k sebe protivnejší a sebeckejší a bez toho, aby si to všimli, sa stali tými istými ako tí, ktorí boli nakazení. Akonáhle sa doplnil toaletný papier, ihneď zmizol. Jeden mladý muž sa už na to nemohol dívať a rozhodol sa konať. Začal pracovať na stoji, ktorý dokáže z negatívnych emócii urobiť toaletný papier. Pracoval na tom bez prestávky dni aj noci. Ak niekde spravil chybu, nenechal sa odradiť, ale poučil sa z nej a posunul sa o krok ďalej. Samozrejme počas pracovania prestal úplne vnímať celý svet a bol zafixovaný na výrobu stroja, čiže vôbec netušil, čo sa deje vo svete. Po piatich pomarančoch konečne vytvoril svoj vynález a bol si istý, že ním zachráni svet. Už mu len bolo treba nájsť niekoho, na kom by to mohol vyskúšať. Keď vyšiel von, videl niečo strašné. Ľudia boli od seba vzdialení minimálne 5 hrušiek, na tvárach mali oblepené vankúše a nikto z nich sa ani len nepozrel na druhú osobu. Vedel, že bude ťažké v takejto situácii niekoho zohnať, kto by chcel byť dobrovoľným pokusným králikom. No v tom mu bliklo v hlave: „Veď ja mám v byte ešte rolku toaletného papiera.“ Rýchlo utekal späť a zobral poslednú rolku z obývačky. Nenápadne pristúpil k cudziemu pánovi, ktorý bol oblečený v tmavom kabáte a ešte v tmavšom klobúku a potichu mu povedal: „Ponúkam vám túto roličku, pokiaľ pôjdete so mnou.“ Bez premýšľania súhlasil a ani ho netrápilo, kam išiel. Keď ho doviedol, nasadil mu na nohu prístroj. Nič sa nestalo. Nevedel, kde bol problém. Nechápal, prečo to nefungovalo. Bol si istý, že to pôjde. No medzitým, kým premýšľal, ho neznámy pán omráčil a nasadil mu na nohu prístroj. Keď sa zobudil, tak mu pán povedal: „Neviem síce načo si ma potreboval, ale ďakujem ti za túto rolku,“ pousmial sa, „ skoro by som zabudol. Ten tvoj stroj nefungoval, pretože si ho nepripojil do práčky.“ A vtom stisol gombík a mladý muž zrazu zmizol aj s celým strojom. Zrazu sa objavil v podivnej rúre, ktorá ho viedla ktovie kam a zdala sa byť nekonečná. Bol tam zaseknutý ani nevie ako dlho. Čas pre neho stratil úplne zmysel. Rozmýšľal nad tým, že čo ide robiť, no nič ho nenapadalo. Dostal pocit, ktorý ešte predtým nemal, hnev. Od hnevu sa napriahol rukou a tresol po stroji. Zrazu sa v nekonečnej rúre urobil otvor, ktorým vyletel von. Ocitol sa v nejakej dedinke. Bol úplne zmätený a nevedel čo sa deje. Zrazu uvidel starú pani a pribehol k nej. „Ako ti pomôžem mladík?“ opýtala sa. „Kde som, kto ste, aký je čas!?“ Stará pani mu odpovedala: „Nachádzate sa v Old Yorku, ja som len bežná pracovníčka v banke a je 2030 pomarančov.“ Mladému mužovi to začalo dopínať. Zistil, že omylom vytvoril stroj času. Ihneď bežal do najbližšieho obchodu s potravinami a zobral si veci, ktoré potreboval na vylepšenie svojho stroja. Po pár mrkvách ho upravil a nastavil čas na pomaranč 3000. Klikol gombík a zase začal cestovať rúrou. Za chvíľu bol tam. Presvedčil sa, či sa naozaj dostal do toho správneho času a rozhodol sa ísť varovať ľudí do budúcnosti pred tým predmetom, ktorý nakazil celý svet. Nastavil pomaranč na 3030 a stlačil gombík. Cestoval rúrou, no v tom sa zrazu niečo pokazilo. Začalo mu to pípať, prehrievať sa, súčiastky sa uvoľňovali a počas jeho cestovania sa v tejto bráne času zdeformoval na niečo, čo nemalo konkrétnu charakteristiku. Ocitol sa na oblohe a začal padať. Z nejakého dôvodu bol stále pri vedomí, no nedokázal nič robiť. Padal a padal, až kým nedopadol na zem, kde sa mu napodiv nič nestalo. Bol tam dlhú dobu a začal mať negatívne myšlienky zmiešané s negatívnymi pocitmi. Najprv netušil prečo, no potom si spomenul, že bol v kontakte s tým pánom, ktorý bol nakazený. Postupom času ho táto nákaza úplne pohltila a stal sa takým istým, ako boli ľudia v jeho čase. Zrazu k nemu prišla osoba, ktorá netušila čo je zač. Zo zaujímavosti sa priblížila na takú krátku vzdialenosť, že sa omylom nakazila bez toho, aby to vedela. Onedlho nakazila ďalších ľudí, a ďalší ľudia ďalších, a to až dovtedy, kým sa svet nedozvedel, že existuje takáto nákaza. Kvôli tejto nákaze sa toaletný papier míňal a ľudia boli k sebe sebeckejší a protivnejší. Po určitej dobe sa na toto nemohol už dívať jeden mladý muž a rozhodol sa, že zachráni tento svet svojím vynálezom.

Samo Praštík / 9.b / Ako som zachránil svet

Prišiel som domov zo školy, hodil tašku na zem a unavene si ľahol na posteľ. To nemá význam. Už zase to urobili. Vedľa mňa už čaká plyšový tiger, môj verný kamarát, ktorému odjakživa hovorím, aký som mal deň. Pozoruje ma. Ticho naznačuje, aby som mu vyprával ďalej. Posadím ho tak, aby sme na seba videli.
Dneska ma už zase trápili. Deň začal ako zvyčajne, učiteľka na mňa kričala za neskorý príchod. Keď mne sa nechce byť medzi nimi dlhšie, než musím. A potom, roztrasie sa mi hlas a do očí sa mi hrnú slzy. Počas prestávky ma mlátili učebnicami po hlave. Ty vieš, že sa nemôžem brániť, že som sa o to už pokúsil! A jak to vtedy dopadlo. No, a potom jeden z nich povedal. Práve som zabil Itsuga Tamakiho. A keďže nie som ničím zvláštny, všetkých moja smrť uspokojila. Tiger sa na mňa súcitne pozeral, akoby povedal, že jeho by mojej smrti bolo ľúto. Chvíľu sme sa na seba ticho pozerali. Potom sa mi zdalo, že sa tiger pohol. Asi so mnou nechce mať už nič spoločné alebo neznesie pohľad na mňa. Pozoruje nejaké miesto za mnou. Otočím sa a pozriem tým smerom. Jeho pohľad hypnotizuje denník.
Ty myslíš, že by som to mal zapisovať? Spýtam sa a tiger mlčí. To znamená súhlas. Povzdychnem si. On vie, že ak niečo naozaj nemám rád, tak je to písanie. Ale nakoniec ho poslúchnem. Predsa len so mnou prežil toľko rokov, musí ma už poznať a vedieť, čo mi pomôže. Zapíšem tam všetko, čo mi prejde hlavou. Vlastne som biela vrana. Som vrana, nosím smolu a bolesť. Ostatné vrany, čierne vrany, ma medzi seba odmietajú prijať. Biela vrana zaujme pozornosť a odlišuje sa, bielu vranu v hniezde nikto nechce. Nezostáva, než sa s tým zmieriť. Napíšem posledný riadok a zaspím.
Každý deň prebieha ako zvyčajne, vždy sa bojím, s čím zas kto príde. Pred poslednou hodinou sa ale stala divná vec. Všetko sa podivne zväčšilo a v triede nikto nie je. Miesto nich tu kráka kŕdeľ čiernych vrán. Myslím, že snáď bláznim. Zľaknem sa, keď čierne krídla nahradia biele krídla. Všimnem si aj biely zobák medzi očami. Som biela vrana! Spomeniem si na denník. Nesúvisí to spolu? Musím to zistiť! Musím sa dostať domov. Som vrana, môžem lietať. Lenže som sa to nikdy neučil, takže mi hneď prvý pokus nevyjde. Musím preto domov hopkať tak rýchlo, ako to len vrana dokáže.
Zo školy sa dostanem domov úspešne, cestu zvládnem tiež, ale otvoriť dvere od domu sa mi prekonať nepodarí. Napadá ma ešte jedna vec, ktorú by som mohol skúsiť. Nepísať do denníka, ale napríklad do piesku. Tak dohopkám na miestne ihrisko a do pieskoviska vyryjem, Itsugo Tamaki sa premieňa na človeka. Chvíľu sa nič nedeje. Potom sa, ale, začína všetko zmenšovať. Pozriem sa na svoje ruky. Ruky! Som človek! Utekám do školy, kde som nechal svoje veci, a tam sa na mňa vrhne kopa čiernych vrán. Tých budem musieť premeniť tiež, ale nie teraz. Rýchlo za sebou zavriem dvere s ponáhľam sa domov. Napadá mi, že ak mám schopnosť premeniť ľudí, mohol by som vedieť aj niečo viac. Nasledujúce dni skúšam, čo všetko z toho, čo niekam napíšem, sa splní. Zisťujem, že moja moc je neobmedzená. To znamená, že som viac-menej boh. Môžem úplne čokoľvek. Začnem pomstou. Zajtra nechám vybuchnúť školu aj so všetkými, ktorí ma tak dlho a kruto ponižovali. A na vine bude nejaký Američan. Američania robia veľké hlúposti.
Dnes som nebol v škole, predstieral som dusivý kašeľ. Matka dnes prišla z práce skoro, zapla televízor a neskôr skríkla: „Napadli nás! Itsu! Američania nás napadli, zničili vašu školu, veľvyslanectvo a pár ďalších miest. Hrozí, že bude atómová vojna!“
Musím priznať, že toto som trochu prehnal. Nechcel som, aby zomrelo toľko nevinných ľudí. Nevedel som, že čokoľvek, čo napíšem, bude brané tak doslovne. Ak bude atómová vojna, zomrie ich podstatne viac. Kto má veľkú moc, správa sa ako blázon, a hneď ako niekto stlačí to tlačidlo, bude príliš neskoro. To nesmiem dopustiť. Som schopný to zmeniť, tak to zmením. Zachránim ľudstvo pred ľudstvom samotným. Svet potrebuje reštart. Tak ľudia, vylezte naspäť na stromy, začneme znovu!

Adam Burian / 8.b / Úvaha o hodnotách života

Nikdy som sa vážne nezamýšľal nad tým, aké sú skutočné hodnoty života. Svoju hodnotu pre mňa má všeličo – zdravie, kamaráti, rodičia, sestra, dobré jedlo, dobré hry na počítači, atď.
Avšak v dôsledku súčasnej vážnej situácie ohľadom koronavírusu som si začal otázku ohľadom hodnôt života aj ja klásť častejšie. Nikdy som si nemyslel, že nejaký vírus môže tak vážne ovplyvniť životy ľudí a aj ten môj. Kým som len počul o koronavíruse v Číne, v podstate som to ignoroval a myslel som si, že mňa a ani mojej rodiny sa to vôbec netýka. Avšak, ako čas plynul, správy o tomto víruse sa stále viac a viac dostávali do médií, z Číny do Európy, a teda aj viac do môjho sveta. Ešte to však stále nemalo nejaký podstatný vplyv na moje vnímanie hodnôt života. Spozornel som až vtedy, keď sa začalo hovoriť o prvých prípadoch tohto ochorenia na Slovensku, začali zasadať krízové štáby a vážne sa začali sprísňovať opatrenia na zabezpečenie čo najväčšej ochrany všetkých ľudí na Slovensku. Ešte viac som si vážnosť situácie uvedomoval, keď sa prerušilo vyučovanie na všetkých školách a aj moji rodičia začali chodiť do práce len v obmedzenom režime. Zo začiatku bolo celkom zábavné byť doma, len tak z ničoho nič neuvedomujúc si, čo bude nasledovať ďalej. Avšak ako dni pribúdali, situácia ohľadom koronavírusu začala naberať na obrátkach a ja som už začal pozornejšie sledovať správy nielen z diania na Slovensku, ale aj vo svete. Ide mi mráz po chrbte, keď vidím hrôzostrašné štatistiky chorých, ale aj tých, ktorí túto katastrofu vo svete neprežili. Nedá sa tváriť, že táto vec sa mňa osobne netýka, pretože už pri akomkoľvek vyjdení z domu si musím nasadiť rúško prípadne zobrať aj rukavice a nehovoriac o tom, že kamarátov a ani starých rodičov som už dávno nevidel. Najhoršie na tom je, že nikto z nás nevie, čo nás ešte čaká a ako to všetci zvládneme. Takže určite pár týždňov dozadu boli moje hodnoty úplne iné, respektíve bolo ich určite viac, kým teraz je mojou najväčšou hodnotou moje zdravie a aj zdravie mojej rodiny a najviac na svete si želám, aby sme to všetci spoločne zvládli a úspešne dobojovali boj s touto zákernou chorobou.

Emma Kováčová, 6.b       Paťka Pokorná, 6.b              Evka Jakušová, 6.b          Veronika Červenáková, 6.b

Novodobí Robinsoni v rúškach

Poznáte Robinsona? Stroskotanca na opustenom ostrove, na ktorom strávil sám neuveriteľných 28 rokov.
Dnes sme všetci tak trochu v jeho koži. Takto sa popasovali s touto témou siedmaci zo 7. b

Tomáš Pondelík, 7.b               Marcela Pašková, 7.b       Kiko Venderla, 7.b                 Polievkovci a ich Covidovo

Tomáš Pondelík / 7.b / Ako každý deň na dovolenke
Leto pri mori je ako krátka prázdninová rozprávka. Mám rád tie prímorské dni plné hier, atrakcií a zábavy.
Ako každý deň na dovolenke, tak aj dnes sme s bratom pátrali po vodných živočíchoch. Dnes sme neboli veľmi úspešní. Už takmer hodinu sme boli na potulkách morskou plytčinou a nič neobyčajné sme neobjavili. Už som začínal byť mrzutý.
Vtom Tomáš prišiel so skvelým nápadom. Zobral si nafukovačku a používal ju ako loď. Ja som mal byť lodným motorom a on kormidlom. Celkom nám to šliapalo, teda, ja som šliapal a on si len máčal ruky vo vode. Zrazu mne napadlo ešte niečo lepšie. Okrem nafukovačky sme mali aj nafukovací vankúš. Zobral som si ten a dal som ho na našu loď ako čln. Keď som chcel, mohol som sa spustiť z lode na člnku a odplávať od Tomáša, ktorý ako vedúci výpravy v podstate nič nerobil, len ma komandoval. Keď sme narazili na bójky, vyskočil som, aby som nás stadiaľ dostal.
Lenže sa mi to vymklo spod kontroly a dostal som sa do „zabójkového priestoru“. Snažil som sa dostať naspäť, no nedarilo sa mi to. Vlny boli príliš silné. Neunášali ma, ale stál som stále na mieste. Nevedel som dobre plávať a sily mi rýchlo dochádzali. Už som začínal byť paranoický. Určite sú tu žraloky! Prejde ma čln! Napadnú ma piráti! Utopím sa!
Z mojich katastrofických úvah ma vytrhol bratov piskľavý hlas. Jačal po mne ako zmyslov zbavený. Vlastne som sa v tej chvíli na neho hneval. Veď to on ma dostal do tejto situácie. Keby nebol vymýšľal kraviny, mohli sme teraz na brehu obháňať kraby. Pomaly som začal vnímať, čo vlastne na mňa kričí. Chcel, aby som sa otočil smerom do mora a natiahol za ním nohu. Hneď som ho bez reptania poslúchol, on sa načiahol a chytil ma za nohu. Dotiahol ma k sebe a navrhol, aby sme obaja naplno zabrali rukami, jeden z jednej a druhý z druhej strany nafukovačky. Podarilo sa nám vyslobodiť a pomaly sme sa doplavili až na plytčinu.
Už som sa na Tomáša nehneval. Je na neho spoľah. Zachránil ma a vďaka nemu všetko dobre dopadlo.

Richard Hlaváč, 3.a            Marcel Hlaváč, 1.a             Svetlana Milanová, 5.b

Svetlana Milanová / 5.b / Netopier, čo nízko letel

Netopier si letí svetom,
mávne krídlom ponad kvetom.
Veľmi nízko letí,
tak ho Číňan chytí.

Večera sa tíško varí,
Číňanovi sa ale darí.
Perfektne ju dochutí,
rodinke je po chuti.

Netopier koronu mal,
rodinke ju odovzdal.
Rodinka už pokašliava,
koronu už rozprskala.

Od suseda k susedom,
šíria ju aj k priateľom.
Cestuje rýchlo po svete,
že ju máte aj vy - neviete.

V Taliansku aj v Číne
rúška šili pilne.
Korona je vo svete,
o tom ani neviete.

Ľudia sa už dozvedajú,
obchody už vykupujú.
Všetci sa už veľmi trasú,
čakajú na Božiu spásu.

Už len doma za dverami,
kde sme skoro všetci sami.
Porazíme vírus veľký
a potom vypneme už doma telky.

Spolu sa my stretneme,
všetci šťastní budeme!

Jakub Dlhoš a jeho mesiace, 5.b            

Na víkendové čítanie dve básne od Adama Bartka z 5. b a úryvok z románu Moniky Šmoldasovej zo 6. b

Adam Bartko / 5.b / Škola

Niekedy dobrá, niekedy zlá
každé ráno ťa volá.
Jeden či dva, možno štyri aj päť,
učivo, poznámky či písomka opäť.
Stále to isté.
Musíš sa len učiť a víťazstvo máš isté.
Teraz prežívame ťažké chvíle, takže na tri.
Zbavíme svet od korony - raz, dva, tri!

Adam Bartko / 5.b / Život

Život je len jeden, tak si ho váž,
nech je šťastný a celý váš.
Keď chcete žiť naplno
a cítiť, že ste žili,
posledné slovíčko vám vykĺzne v pravej chvíli.
Ale predtým si želáte zažiť šťastné chvíle
so všetkým tým, čo vám bolo milé.
Posledný kameň zo srdca vám spadne,
na lásku čas ostane šťastne,
na posledný deň odídete slastne.

Úryvok (prvé dve kapitoly) z knihy Moniky Šmoldasovej (6.b) s názvom Elfovia

1.
Nyshimia bola sirota. Žila v detskom domove, ale bola tam nešťastná. Jedného dňa sa rozhodla ujsť. V noci sa potichu vykradla z izby a utekala do lesa. Utekala a utekala, ako najrýchlejšie vedela. Keď zrazu stratila zem pod nohami a prepadla sa do diery. Padala a padala a padala... Ako padala, udrela si hlavu a stratila vedomie. Keď sa prebrala, pocítila obrovskú bolesť a zistila, že sa poriadne udrela. Vzápätí si uvedomila, že nie je na dne jamy. Postavila sa a zistila, že sa ocitla na čistinke uprostred lesa a okolo nej je asi desať... kto to vlastne je?? Elfovia?? O elfoch už niečo počula. No predstavovala si ich úplne inak. Podľa jej predstáv boli veľmi vysokí a nejakej zelenej či modrej farby. Títo však boli ako ľudia, až na uši. Mali špicaté uši a mali so sebou zbrane. Jeden predstúpil bližšie a zobral ju so sebou. Na hlave mal krásnu zlatú čelenku so zeleným smaragdom. Odviedli ju so sebou a keď prišli ku krásnej budove (podľa Nyshimii to bol zámok alebo hrad), vošli cez krásne dvere z ebenového dreva a vstúpili na rozľahlé nádvorie. Pred nimi boli mramorové schody, ale oni vošli bočným vchodom a zostupovali strmými schodmi dolu, dolu, dolu, dolu až úplne dolu, kde ju zavreli do cely s jednou latou pri stene, zavesenou na reťaziach, zapálili jednu jedinú fakľu a odišli.
2.
Podľa jej odhadu bola v cele zavretá tak tri, štyri dni. Nevedela, čo sa von dialo. Bola pripravená, že ju zabijú, alebo nejako potrestajú. No nevedela za čo. Bol to úplný omyl. Myslela si, že elfovia sa vyskytujú len v detských rozprávkach. Ale teraz vie, že je to úplne inak. Chvíľu si myslela, že to je len sen, ale zrazu jej celu otvorili dvaja strážcovia. Títo mali nejaké znamenie na čele a boli aj trocha vyšší ako ona. Ale žiadna farebná pokožka. Chytili ju a vyniesli z cely. A zas tie otravné schody... Hore, hore, hore a ešte vyššie. Už ju tak boleli nohy, že nevládala chodiť. Keď už vyšli po schodoch, uvidela svetlo a nádherné nádvorie. Všade sa tam hemžili elfovia. A zrazu uvidela to najkrajšie... toho elfa, ktorý ju viedol do cely. Ten mal aj krásnu zlatú korunu zo zeleným smaragdom. Nyshimia sa len začervenala. ,,Princ Liam, čo s ňou máme robiť?“ opýtal sa jeden zo strážcov. Takže princ Liam. ,,Dajte mi ju! Zavediem ju k otcovi a ten rozhodne.“ Strážcovia ju opäť chytili a odtiahli ju ku krásnej bráne. Bola z ebenového dreva, mala na sebe zlaté symboly a niekde aj zelené smaragdy. Strážca otočil zlatou kľučkou a obrovská brána sa otvorila. Dnu boli všade krvavočervené koberce. Pred sebou uvidela krásne zlaté schody, ktoré viedli tak vysoko, že ani nevedela, kde končia. Strážcovia ju viedli po schodoch a ona sa nevedela na ten prepych nepozerať. Ona žila na ulici. O peniaze musela žobrať. A tu, v tomto zámku, sa peniazmi plytvalo. Skoro na každom medziposchodí boli upratovačky. Všetko bolo také čisté. Nikde nevidela prach. Keď už vyšli hore, okolo nej bolo veľa komnát. Vošli do tej najkrajšej izby, akú kedy videla. Bola strašne veľká. Asi ako dvojizbový byt. Na podlahe bol, tak ako v celom zámku, krvavočervený koberec. Pri stenách boli zlaté knižnice a rôzne skrinky, poličky, stoly... A opäť boli všade upratovačky a nikde ani zrnko prachu. Pozrela sa pred seba. Uvidela krásny zlatý trón zo zelenými smaragdmi. Na tróne (ako inak) sedel kráľ. Už v cele sa pripravila na to, že ju zabijú alebo jej ublížia. Teraz bola v strese. Nevedela, čo elfovia urobia. Nepoznala ich povahy. No myslela si, že títo ju určite zabijú. Jednoducho jej pripadali takí “krvilační“. Strážcovia ju zaviedli ku kráľovi. ,,Buď ťa zabijú, alebo sa nad tebou zľutujú. Bola to tvoja chyba, že si do tohto čudného sveta spadla,“ hovorí si Nyshimia v duchu. Strážcovia sa uklonili. ,,Dobrý deň, kráľ Lime. Priviedli sme vám túto bytosť z druhého sveta. Je to človek, pozor na ňu,“ vraví strážca Will. ,,Ďakujem vám. Will, Mathiem môžete odísť,“ odvetil kráľ. ,,Hm... ako začať,“ mrmle si kráľ. ,,Ahoj, človek. Ako sa voláš?“ kráľ Lime nevedel, čo má povedať. ,,Ok, hlavne nepovedz niečo nezmyselné,“ povie si v duchu. ,,Dobrý deň, kráľ elf. Prosím oslovujte ma Nyshimia,“ odvetí ,,Nič sprostejšie si povedať nemohla.“ ,,Dobre Nyshimia. Ako si spozorovala, spadla si do sveta elfov. Nikdy sme si nemysleli, že niekto túto cestu nájde. Hľadalo ju veľa elfskýchbádačov, ale nenašli. A ty si sem spadla čistou náhodou. Už si určite videla môjho syna Liama. No a ja som kráľ Lime. Moju manželku Leinu pred mnohými rokmi zabil jeden elf. A mám ešte jednu dcéru, Lianu. Dnes večer si ťa zoberie veliteľka armády, Demeris, a naučí ťa veci o tomto elfskom svete a predstaví ťa ostatným elfom. A... musia ti ešte urobiť tetovanie. Zatiaľ ahoj,“ dohovoril kráľ Lime a odišiel. Ani sa mu Nyshimia nestihla pozdraviť. ,,Dovidenia kráľ Lime!“ zakričala do prázdna. Neuveriteľne jej odľahlo, že ju nezabili. Strážcovia Will a Mathiem na ňu čakali pred vchodom do “trónnej“ miestnosti. Zišli dole po schodoch, vyšli na nádvorie a zaviedli ju do malého domčeka, na ktorom bolo napísané „VELITEĽKA ARMÁDY DEMERIS“. Vošla dnu a strážcovia odišli. ,,Haló?! Je tu niekto? Demeris?“ kričala Nyshimia. ,,Áno? Čo potrebuješ?“ zakričala Demeris z druhej izby. Demeris vyšla z izby a zostala stáť na mieste s otvorenými ústami. Bola krásna. Mala tmavšiu pokožku, biele vlasy, biele pehy, strieborný náhrdelník s bielym smaragdom a striebornú čelenku. Z opasku si vytiahla nože a vytasila ich pred seba: ,,Človek! Nehýb sa! Lebo ťa prepichnem!“. Nyshimia zostala stáť. ,,Ja som Nyshimia a poslal ma za tebou kráľ Lime. Máš mi vysvetliť veci o elfskom svete. Padla som sem dierou v lese,“ nervózne vraví Nyshimia. ,,Neverím ti ani slovo. Naposledy ľudia zabili moju rodinu! Moju krásnu malú sestričku a rodičov!“ so slzami v očiach odvetí Demeris. ,,Nie všetci ľudia sú rovnakí. Neboj, nič ti neurobím.“ Pomaly sa Nyshimia začala približovať k Demeris. ,,Nepribližuj sa ku mne!“ kričala uplakaná Demeris. Na ten krik prišiel strážca Will. ,,Neboj sa, Demeris. Ona je iná. Kráľ Lime ju poslal za tebou. Neboj...“ Will chytí Nyshimiu, približuje sa s ňou k Demeris. Sú už tesne pred Demeris. ,,Odlož tie nože! Lebo to poviem kráľovi a on ťa vyhodí z armády,“ vraví Will. Demeris si utrela slzy a odložila nože. ,,Dobre. Prepáč, ale moju rodinu zabili ľudia. Takže, ak som správne pochopila, mám ťa naučiť základné veci o elfskom svete. Tak začneme o pol hodinku,“ s kľudom povedala Demeris. Keď strážca odišiel, Nyshimia prehovorila: ,,Ok. Ja som NyshimiaHoshi. Moji rodičia boli z Japonska. Ale narodila som sa tu. Moji rodičia zomreli, keď som mala 5 rokov a doteraz som žila na ulici. Teraz mám 16. A ty?“ Nyshimia sa snažila byť priateľská. ,,Ja som Demeris. Priezviská tu nemáme. Moji rodičia zomreli, keď som mala 3. Ale kráľ sa o mňa staral až do mojich 12. Teraz mám 17 a ako si si všimla, som veliteľka armády. V Lensii nikdy nevieš, kedy ťa napadne iné elfské kráľovstvo. Musíme byť pripravení. A kráľ asi chce, aby si u mňa bývala,“ vraví už opäť energiou nabitá Demeris. ,,Môžeme už rovno začať!“ Nyshimia ani nestihla odpovedať a už sa Demeris rozrozprávala. ,,Tento svet sa volá Lensia. Elfovia tu žijú už celé tisícročia. Nikdy sa sem človek nedostal. Ale elfovia niekedy chodia na výpravy do ľudského sveta. Ako moji rodičia. Ale to nie je podstatné. Elfovia sú nesmrteľní. Od svojich tridsiatich nestarneme. Môžeme mať aj tisíc a budeme vyzerať na tridsať. Napríklad kráľ Lime má už 236 rokov. Ale vyzerá na 20. No a na kráľovskú rodinu. Ako iste vieš, Lansii vládne kráľ Lime. Pred 20 rokmi mal vraj aj manželku, kráľovnú Leinu, ktorú zabili elfovia z Aufrátusu. Ale stále žije. Samozrejme. Keď elfov niekto zabije, žijú ďalej. Ale ako duchovia. Duchovia sa môžu stať hmotnými. Môžu sa ťa dotknúť. Ale môžu sa aj zneviditeľniť. Teraz nás môže sledovať duch. Má aj syna, princa Liama. A....“ Nyshimia ju prerušila: ,,Koľko rokov má princ Liam?“ Demeris sa len zasmeje: ,,Páči sa ti, čo? Liam má 17. A idem už ďalej. Ešte má aj dcéru, princeznú Lianu. Tá má 22. Žijú v krásnej veži, v tej, v ktorej si bola. Služobníctvo žije v izbách na prízemí, z ktorého vedú schody do veže. A my, ostatní elfovia, žijeme v malých domčekoch, ako je napríklad tento. Od svojich 12 môžu elfovia bývať sami. To je zatiaľ všetko podstatné...“ ,,Dobre, ďakujem!“ Nyshimia už, už chcela odísť. ,,Ja som ti len chcela povedať, že zatiaľ budeš bývať so mnou. A zajtra si urobíme prehliadku Lensie a predstavím ti armádu a tvoj rozvrh. Takže zostaň tu.“ Večer jej Demeris postlala posteľ. ,,Dobrú noc, Nyshimia! Zajtra ťa zobudím!“ Demeris zhasla a odišla. Nyshimia sa dlho prevracala v posteli a vstrebávala všetky tie informácie. Až napokon zaspala.

Takto pozerajú na svet spoza rúška štvrtáci zo 4. a

   
Nicolas Malík, 4.a                                                                                                                                         Bruno Kramec, 4.a

       
Maroš Kunderlík, 4.a                                     Martin Červenák, 4.a                                                          Ema Mačkovičová, 4.a

   
Tomáš Houška, 4.a                                                                                   Tatiana Korbelová, 4.a

A ešte niekoľko nezmyslov a hádaniek od deviatakov z 9. a

Keďže idem ráno spať,
večer sa mi nechce vstať.
Raňajkujem pri mesiačku,
večeriam zas pri slniečku.
Pomýlený celý svet,
včera som vstal na obed.
(Šimon Dula, 9. A)

Bavil som sa s červotočom,
vlastne ani neviem o čom.
Rozhovor sťa kolotoč.
Bol to vôbec červotoč?
(Michal Blanár, 9. A)

Stratené chvíle
sú ako zbytočné dni,
ktoré len prespíš.
(Vanesa Voskárová, 9. A)

Na nebi sa zjavia,
potom pekne žiaria.
Ráno rýchlo zhasnú,
až nakoniec zmiznú.
Čo je to? (VHYEZID)
(Ivo Houška, 9. A)

Každú noc nám zjavia sa,
spolu zdobia oblohu,
cez deň zase stratia sa.
Akože sa volajú? (ZYVEHID)
(Barbora Hrušková, 9. A)

Bez hlasu plače,
plachtí bez krídla,
uhryznutie bez zubov,
šomre si bez úst. (OIVRET)
(Michal Blanár, 9. A)

Dnes je Deň Zeme. Zaslúži si Našu vďaku. Nosí nás na svojom chrbte odnepamäti. Vytvorte pre ňu niečo pekné a nenarobte pri tom kopec odpadu.

Marcel Hlaváč, 1.a              Richard Bacík, 5.b              Jakub Dlhoš, 5.b

Diana Fraňová / 9.b / Odpad v prírode

Je čas pandémie, ja sedím doma a nudím sa. Všetko je upratané a úlohy mám samozrejme urobené. Tak som si povedala, že idem so psom na prechádzku do neďalekého lesa.
Ako sa tak prechádzam, vidím, že je okolo mňa veľa odpadkov. Rozhodla som sa ich pozbierať a vyhodiť do koša. Bolo by to tam predsa oveľa krajšie bez rôznych smetí. Vrátila som sa domov po vrece na odpadky, do ktorého som sa rozhodla ich dať a začala som zbierať, samozrejme v rukaviciach. Boli tam najmä sáčky, plechovky, krabičky z cigariet, plastové obaly alebo sklenené fľaše. Pozbierala som ich, odfotila a fotku som zdieľala na sociálnych sieťach, kde sa mnohým ľuďom páčila. O niekoľko dní som videla viac takýchto príspevkov, kde ľudia zbierajú odpad v prírode. Veľmi ma potešilo, že tiež urobili niečo pre našu planétu a poctivo odniesli odpad, ktorý tam našli. Verím, že ho bude v našich lesoch každým dňom menej a menej. Možno aj tomuto nás naučí súčasná situácia a budeme si viac vážiť okolitú prírodu.
Teraz chodím do tohto lesa častejšie a bez odpadkov je to tam krajšie. Síce som nezachránila svet, ale snažila som sa mu aspoň trochu pomôcť.

Športovci zo 4. B nezaháľajú. Cvičia, posilňujú a zdravo sa stravujú. Pozdravujú pána trénera Miška Hlaváča.

Stromy. Všimli ste si, ako rozkvitli?

Elisa Buda, 5.b   Ema Martišová, 5.a   Emma Kováčová, 6.b   Jakub Dlhoš, 5.b   Tomáš Čimpoješ, 9.b

Nela Pacerová / 8. a / Karanténa

Čo je toto zas za deň / Už to prestáva byt sen / O tom / Že nebudeme chodiť do školy / Mysleli sme že to bude jak v hoteli / Ale prestalo nás baviť ležať v tej posteli / Bez ľudí // Nemyslela som si že mi toto bude vadiť / Ale reál je skúpy / Keď už aj introverti ako ja to začínajú cítiť / Že ten covid nás chce všetkých do jedného zničiť / Nemyslím že vírusom / Ale psychicky / Telka je už o ničom / Všetci hlásia stav panický // Šite rúška / Šite, lebo covid si po vás príde / A potom ho už len tak ľahko nestratíte / A pozrite / Cely svet je na hrane s nervami / Lebo zistili že to zdravie sa nedá kupit eurami / všetci môžu byť len v dome či byte / Covid nás ide ovládnuť, vidíte? // Alebo zoberte si niekoho kto žije sám / Poznám par tých ľudí / Čo oni? Mesiace bez sociálneho kontaktu /So zotročeným pocitom na hrudi // Aj tak sme všetci hlúpi / Covid to ešte veľakrát skúsi / Nič ho neudusí / Ostanú z nás len ľudia bezduchí / Polovica Európy / Bude mat psychické poruchy / Zo samoty / A ešte ak skončia bez roboty / Tlieskam všetkým vládam / Ste fakt dobrí / Peniaze vám síce lezú krkmi / Ale čo tí ľudia polomŕtvy? // Ak si myslíš že toto je moc / Tak počúvaj a nebuď hluchý / A utekaj pre pomoc / No nemáš kde / To je na tom to smutné // Ale toto ešte nemusí byť pre nás konečné / Možno tu trepem nezmysly / A naša vláda to dáko vymyslí / No neviem asi hádať budem zbytočne / Na druhu stranu papiera otočte / Čína je už celkom v pohode / A netrvalo jej to zas až tak veľa / Ale tam mentalita ľudí nie je až taká bieda

Život začína byť viacej krajší / Jasné že nie navždy / To vie hádam každý / Ale to je jedno / Pomaly stráca sa to temno / A prichádza to svetlo / Hlavne že náladu to preplo / Lebo teraz vidím len nebo / Bez mrakov a bez tých krachov // Ako ten čo padol / Na zem no on vzlietol / Už nemyslí na peklo / Raz a navždy on s tým sekol / Zabuchol dvere a tresol / Že on už nevráti sa / Tam dole / On už pôjde iba hore / Ale ego zahnal vietor / Ja poviem ti niečo / Každá minca ma dve strany / Nedá sa stúpať navždy / Lebo život ma zábrany / A pokiaľ ich neporazíš / On ťa strhne zas tam dole / Medzi tých obyčajných ľudí / Bude z teba troska / Ale ty neboj sa / Osud nieje hluchý / Tak rev z celej sily / Krič a choď si po to / Ja verím že zvládneš to // Neklaď tie viny na iných / Zober si radu z vlastných chýb / Zamysli sa nad sebou / Lebo inak sa nepoučíš / Vymeníš tú večnú hrdosť / Za radosť a chuť žiť / Ale nedávaj tomu moc / Lebo raz sa utopíš // Vyskoč z tvojich síl posledných / Až tam na hladinu / Nikto sa ta nebude vypytovať / Na pôvod a krajinu / Že čo je to za somarinu? / Pozri sa ty spätne / A uvidíš tam odpovede pekné / Možno bolesť, možno pýchu / Možno do teba furt niekto hádže dýku / Budem ja len radšej písať / Tú svoju lyriku

Jakub Dlhoš, 5.b   Alexandra Fašangová, 6.a   Elisa Buda, 5.b   Sofia Fukasová, 6.a   Lívia Magáňová, 9.b  

Alžbeta Milovská / 6.b / Ja a moji bratia / Neskúsiš – nevieš

Čaute!
Volám sa Sofia a mám 12 rokov. Bývam vo vysokej oranžovej bytovke na ôsmom poschodí v Ružomberku. Mám dvoch mladších bratov – jednovaječné dvojičky. Obaja majú sedem rokov a sú neskutočne otravní! Neustále mi robia zle. Ťahajú ma za čierne vlasy a napodobňujú ma. Strašne ma to dokáže vytočiť! No, keď príde na žalovanie mame, povedia, že to nie je pravda a ona vždy uverí len im! A keď žalujem otcovi, vyženie ma, lebo vraj musí veľa pracovať a nemá čas na mňa a moje žalovanie.
Teraz ma to už však prestalo baviť. Mama s otcom predsa musia vedieť, čo sa deje, kým oni pracujú alebo pijú kávu s mliekom. Preto som sa rozhodla, že vymyslím plán, ktorý by prispel k tomu, že moji rodičia konečne zistia, čo sa deje. Premýšľala som celú piatkovú noc a v sobotu, skoro ráno som vymyslela plán. Hneď ako mi to napadlo, vyskočila som z postele a pomaly som sa prikradla k rodičovskej spálni. Potichučky som otvorila dvere, vkradla som sa do miestnosti a podišla som k ich nočnému stolíku. Rodičia, našťastie, spali. Opatrne som otvorila poslednú zásuvku stolíka a vytiahla malú a dlho nepoužívanú kamerku. Kradmo som vyšla z izby a zatvorila som dvere. Stihla som to o chlp, pretože chvíľku nato som začula mamin budík. Pridala som do kroku. Keď som sa nepozorovane dostala naspäť do izby, všimla som si, že Miro (tá otravnejšia polovica ich spolku namiereného proti mne) má odkopanú perinu a mrmle si popod nos. Rýchlo som vzala jeho perinu a prikryla som ho ňou. Hneď sa uvelebil a jeho mrmlanie sa zmenilo na tichučké pradenie. Môj ďalší krok bol tento: pristúpila som bližšie k svojej posteli, pod plachtu som dala kameru, ale tak, aby ju nebolo vidieť a zároveň aby mohla snímať čo najväčšiu časť izby. Potom som si rýchlo ľahla do postele a zaspala som.
Sobota prebiehala ako úplne obyčajný deň. Keďže bol víkend, nebola škola. Keď nebola škola, ráno sa nevstávalo veľmi skoro. A z toho vyplýva, že som vstala krátko pred deviatou hodinou. Neskôr som sa učila, pomáhala v kuchyni, čítala som si knihu a – samozrejme – snažila som sa čo najnenápadnejšie vyprovokovať bratov, aby rodičia videli, akí sú strašní.
Večer som vypla kameru s dokonalou nahrávkou. Rýchlo som s ňou utekala do kuchyne. Bola tam mama a prestierala stôl na večeru.
„Mami,“ zdvihla ku mne zrak, „vždy, keď ti chcem povedať, ako do mňa bratia zapárajú, ty počúvaš iba ich. Týmto ti chcem dokázať, že hovorím pravdu.“
Podala som jej kameru. Prekvapene sa na mňa pozrela. „Prosím, pozrite si to aj s ockom.“ ukončila som a odbehla som do detskej izby.
Neskôr po večeri, keď už sa Miro a Ďuro pripravovali na spánok, si ma rodičia zavolali k stolu do kuchyne. Sadla som si k nim a s očakávaním som sa na nich pozrela.
„Sofia,“ začala mama, „videli sme nahrávku, ktorú si nám dala.“
Vymenili si pohľady.
„Spočiatku sme tomu nemohli uveriť, mali sme ťa počúvať. Mrzí nás to. A tak sme sa s mamou rozhodli, že si zaslúžiš trochu súkromia. V tej nepoužívanej izbe na tomto poschodí ti urobíme tvoju izbu,“ pokračoval ocko.
Po tvári sa mi rozlial radostný úsmev, ktorým som ukázala zubný strojček s fialovými gumičkami. Vedela som, o čom hovoria. Hneď vedľa nášho bytu je nepoužívaná izba, ktorá nikomu nepatrí. A teraz tam chceli zariadiť moju izbu! Moju vlastnú izbu! Bola som šťastím celá paf. Rodičia sa na mňa usmiali. Úsmev som im opätovala. Vstala som od stola a vyhlásila som: „Idem si baliť veci!“
A už ma nebolo.
Zariaďovanie nebolo jednoduché, no napokon sme to zvládli.
Môj prvý deň v novej izbe bol dokonalý. Druhý deň to bolo ale náročnejšie. Zväčša ma ráno zobudí nezastaviteľný hurhaj, bez bratov to však bolo iné. „Veď si zvyknem,“ povedala som si.
Popoludní, keď som si urobila domáce úlohy, nevedela som, čo mám robiť. Mama s ockom v práci... Keďže bol pondelok, bratov som vyzdvihla zo školy. Boli však v inej izbe. Začala som zvažovať možnosti. Môžem si čítať alebo kresliť. To však bude trvať asi 3 hodiny. Čo potom? Na nič iné som nevedela prísť, a tak som si teda kreslila a čítala. Až do večera. Ďalšie dni mi už viac začalo prekážať, že som sama.
Začali mi chýbať moji bratia. Nevedela som, čo mám robiť. A tak som sa len snažila to vydržať.
Ubehol týždeň a ja som to už nevedela znášať. Prišla som do kuchyne a našla som tam ocka s mamou, ako popíjajú kávu. Spýtavo sa na mňa pozreli.
„Mami, ocko!“ povedala som, „ neviem, ako to mám povedať... Chýba mi spoločná izba, cítim sa osamelá.“ Mama s ockom sa na seba pozreli. „Myslím si, že to takto ďalej nepôjde,“ dokončila som.
„Vieš, Sofia, tušili sme to,“ odvetila mama. „Správala si sa... inak. Bolo to na tebe vidieť, preto sme sa rozhodli už vopred,“ usmiala sa na mňa. „Ak chceš, môžeš sa vrátiť do izby k bratom. Porozprávali sme sa s nimi. Už ti robiť zle nebudú. Z tvojej novej izby urobíme pracovňu tvojho ocka. Aj tak tie jeho pracovné haraburdy nemá kam odložiť.“ A sprisahanecky na mňa žmurkla.
No a z tohto rozhovoru vyplýva, že som sa vrátila k bratom. Správali sa oveľa lepšie ako predtým. Nezapárali a neprovokovali ma.
A ja som sa už viac necítila osamelá.

Tak, a je tu koniec prvého mesiaca nášho internetového denníka.

Ďakujem všetkým, ktorí si našli chvíľu a dovolili nám nazrieť do svojej "kuchyne" pod pokrievku.

Bábovky zo školskej ulice   Halina Kurrayová, stromy, 6.a   Lujza Filipková, strom, 5.b   Patrícia Pokorná, strom a list, 7.b   Simona Mitterpachová, zdravý tanier, 6.a  

Peter Majer / 8.b / Hodnota života

Je možné odmerať hodnotu nášho života? Podľa mňa určite nie a som presvedčený o tom, že pokiaľ dnes zastavíte na ulici človeka a spýtate sa ho, akú hodnotu má tvoj život, nebude Vám vedieť odpovedať. Alebo tí pohotovejší povedia, nevyčísliteľnú.
Život je to najcennejšie, čo človek má, aj keď množstvo ľudí si to v dnešnej uponáhľanej dobe neuvedomuje. Berú ho ako samozrejmosť a až keď nastane radikálna zmena v ich životoch, vtedy sa na chvíľu dokážu zastaviť. Ja za svoj život vďačím svojej mame, ktorá to so mnou nemá vždy ľahké, no viem, že aj napriek tomu je rada, že ma má a veľmi ma ľúbi.
Každý jeden z nás, či už je mladší alebo starší, po čase prehodnocuje svoj život, svoje kroky v živote. V mysli sa nám začínajú vynárať otázky: „Urobil som to dobre? Bolo moje rozhodnutie správne?“ Samotný život ukrýva v sebe jednu vzácnu vec, a to je nenahraditeľnosť. Často sa stretávam s otázkou, čo je v živote dôležitejšie. Zdravie? Peniaze? Šťastie? Láska? Rodina? Pokoj? Áno, ten najideálnejší model je mať všetko. Avšak v reálnom živote to tak nefunguje. Z môjho pohľadu je to na jednej strane správne a na druhej strane zaujímavé, čo všetko nám vienok osudu pripravil. Však si len predstavte, akoby to vyzeralo, keby sme všetci mali všetko. Už by sme sa nemali v živote na čo tešiť, už by sme sa nemali z čoho poučiť a tí starší by nám už nemohli dávať žiadne rady, pretože všetko by bolo ideálne a krásne. Taký život by som nechcel. Veď práve, keď prídu problémy a pády v živote a človeku sa ich podarí zvládnuť a prekonať, často aj za pomoci iných, vtedy nastupuje radosť v srdci a ten zmysel, ktorý v sebe život ukrýva.
To, ako človek prežije svoj život, závisí od jeho priorít. Áno, v nejakom prostredí sa narodíme, nejako nás naši rodičia a starí rodičia vychovajú, no neskôr dostávame svoj život do vlastných rúk a je len na nás, ako ho prežijeme. Preto je dobré mať určené priority, ktoré sa časom môžu meniť, hlavne z pohľadu veku. Moje priority v živote sú žiť tak, ako si myslím že je správne a vždy sa pozerať dopredu a neriešiť veci, ktoré sú nie podstatné.
Dnes celý svet bojuje s vírusom COVID-19, všemožne sa snažíme chrániť a hlavne prežiť, ale keď zvieratá trpia, tak to vôbec nikoho netrápi. Podľa mňa by sme aj za nich mali bojovať a aj za pralesy atď... Toto je ten obrovský zásah do našich životov, ktorý nás všetkých prinútil zastaviť sa, zamyslieť sa, prehodnotiť svoj doterajší život a rozhodnúť sa, ako budem ďalej žiť a čo je podstatou a hodnotou života. Možno sme ako ľudstvo naozaj potrebovali vírusové ochorenie vo vzduchu, aby sme si uvedomili, že sme tu na Zemi nie automaticky, ale darom a zázrakom. A tak, ako sa budeme správať k svojim blízkym, k svojmu okoliu a k prírode, všetko nám to raz život oplatí a vráti. V čom teda spočíva hodnota života? Iba ho prežiť? Áno, je to tak, nájdu sa aj takí ľudia, ktorí na tomto svete len „prežívajú“. Zmysel a hodnota života je však ukrytá v každom jednom z nás. Preto skúsme svoje životy prežiť v pozitívnom duchu a zanechať po sebe čo najviac dobrého.

Matúš Havrla, rúška, 5.b   Jakub Dlhoš, rúško pre sestričku, 5.b   Nikoleta Gubčová, rúško, 9.b   Svetlana Milanová, stromy a ružové rúško, 5.b  

Sovička, slimáčiky a strašidelné zámky od Marcela a Richarda Hlaváčovcov  

a ešte pár zážitkov od Vašich spolužiakov...

13:05 // Bytom sa ozývala piata symfónia. Nevadilo mi to počúvať, no keď sa rovnaká skladba ozvala za poslednú hodinu asi po dvadsiatykrát, začínalo mi to liezť na nervy. Miloval Mozarta. Ja som ho mala rada tiež, ale nie až tak, ako on.

15:00 // Prišla som ku kamarátke, ktorá mala nový skateboard. Išli sme ho vyskúšať. Bol to pre mňa úžasný zážitok.

16:00 // Bola som sa prejsť so psom na Ľupčianský hrad, bolo pekné počasie. Mala som so sebou suchý chlieb, tak som kŕmila zvieratá v ohrade. Prišiel ku mne muflón, ktorému som podávala suchý chlieb. Ani jedno zviera sa pri kŕmení k nám nepriblížilo, muflón dal najavo ostatným, že je dominantný.

17:00 // Sestra kúpila novú hru, ktorá sa volá aktivity. Hrali sme ju celá rodina v dvoch tímoch. Ja a sestra a mama s otcom. Bola to zábava.

Niektorí z nás by už radi aj znova do školských lavíc...

Andrej Kučera / 8.A / Corona nás obchádza, zatvára nám školy, tváre rúška zahaľujú, všetkých nás to bolí. Už to trvá dosť dlho, mohlo by to skončiť, aby sme my mohli hneď do školy skočiť.

Biba Bartková / 8.A / Chcela by som chodiť do školy, toto by ste od žiadneho dieťaťa doteraz nepočuli. Chýbajú mi kamaráti, zostali nám iba smiešne spomienky. Kto vie, kedy ich znova uvidím, ľúbim ich a stále na nich myslím. Po karanténe pôjdeme všetci spolu na pizzu, už sa všetci tešíme a posielam im pusu.

Eva Bartková / 8.A / Karanténa nuda je, každému z nej preskakuje. Niektorí ľudia vykupujú Kauflandy, iní by zas chceli chodiť do školy. Adrian Moll začal si písať denník svoj. Píše o tom, čo robí počas korony, aby ôsmaci s porozumením čítať vedeli. Niektorí celý deň preležia v posteliach, iní začítaní sú v knihách. Voľaktorí však chôdzu nezanedbali, ale iní by zas len radi papkali.

Matej Jakuš / 8.A / Je tu znova ďalšie ráno, nové úlohy sme dostali, je ich veľa? Možno áno, niektorí si k nim aj privstali. Predpoludním zoomujeme, aspoň sa všetci počujeme, po obede vonku idem, tam si vždy na svoje prídem.

Nina Piliarkinová / 8.A / Prázdniny sme radi mali, s kamošmi sa zabávali. Korona nás prekvapila, zrazu nám je dlhá chvíľa. Škola chýbaš, škola milá, kiežby si sa k nám vrátila. Keď sa vrátia staré časy, nebudeš už počuť hlasy, že vstať nechcem, že sa nedá, bežať k tebe budem – trieda. Dodržím aj poriadok, učiť sa chcem celý rok.

Štefan Gordulič / 8.A / Ráno sa zobúdzam, čudný sen som mal. A počas dňa sa čudujem, že sa tak aj stal. Nevidím to v číslach, nechcem to zbytočne naťahovať. Treba to riešiť, tú budúcnosť si plánovať. Musíš ísť za svojimi snami, nech ti to klapne. A nepočúvať tie negatívne reči, to fakt nie. Tak pozeráš sa do oblohy a vidíš tam tú vysnívanú story. Boh ti naznačuje a on ti stále hovorí. Musíš sa pozrieť na seba a hlavne to prebrať. Nech sa deje čokoľvek, hlavne to nevzdať. Získať život, aký ľudia bežní majú. Veci nie sú také, ako sa na prvý pohľad zdajú.Aj keď to niekedy bolí, no tak bojuj ďalej. Pracuj na sebe a nestrácaj nádej. A keď dopracuješ sa k tomu, čo si chcel. Tak sa pevne drž na nohách, veď si náš priateľ.

Veronika Majerová / 8.A / Ráno vstanem, hneď sa najem. Vo svete je veľký chaos a vírus mi sadol na nos. Korona je blízko a rúško mám nízko. Dám ho vyššie, no ego mám nižšie.

Nezabudli ste? Najkrajším darčekom pre maminu je vlastnoručne vyrobený kvietok z papiera alebo starých novín. Alebo sovička.

Ciarka Kubove, 4.b   Lukáško Dianiška, 4.b   Katka Spišiaková, 4.b   Nelka Kurjanová, 4.b   Marcelko Hlaváč, 1.a  

Samo Oravec / 9.b / Záchrana sveta

Koniec cesty. Ďalej musím ísť peši. Zdroj je niekde v meste a najlepší výhľad by bol z hotela, asi tristo metrov ďalej. No najväčším problémom sú drony a čas. Cez mesto musím ísť pomedzi ruiny a mimo ciest, a ešte sa ponáhľať. Filtre do plynovej masky mi vydržia v tomto prostredí maximálne dvadsať minút. A sabotovať výrobu bez toho, aby ma nezbadali drony, nebude tiež najľahšie, ale za pokus to bude stáť. Dúfam, že bude spôsob, ako sa zbaviť výroby a dúfam, že mám všetko, čo bude treba. Už, keď som vystúpil pri hranici, kde bol plyn smrteľne nebezpečný, mi začal utekať čas. Drony bolo v diaľke sotva vidno a v oblaku smrteľného plynu, ktorý bol hustý ako džungľa sa viditeľnosť zmenšila extrémne. Mesto bolo ako po bombardovaní opustené, obchody prázdne ako cez Vianoce, no najhoršie boli na tom veľké budovy. Niektoré boli rozpadnuté, čo bolo výhodou, lebo sa v nich perfektne skrývalo pred dronmi. A čoskoro som bol pred hlavným vchodom do hotela. Budova bola celá naruby. Interiér bol absolútny chaos, batožina a nábytok bol všade a trvalo to, kým som našiel schody, ktoré neboli o nič lepšie. Pozrel som na hodiny. Už prešlo šestnásť minút, bol čas vymeniť prvý filter. V zásobe som mal ešte tri, a keď som sa pozrel z okna, bolo to ako vo filme. Obzrel som sa a za mnou boli dvere ku streche, no boli chránené železnými mrežami a navyše boli zamknuté. Bol čas niečo vymyslieť. Najprv som vybral z ruksaku dron, rozbil okno a pozrel som si strechu. Vyzeralo to, že som mohol využiť vystrelovací hák. Bol prekvapivo ľahký, no zaujímalo ma, či to strecha vydrží. Nastavil som dostrel a strelil. Vyskúšal som, či sa to nezosype na dotyk a potom som sa vrhol do šplhania. Na lane sa mi prehnalo hlavou asi sto myšlienok, ako som mohol v danej situácii spadnúť, takmer som zaváhal, ale podarilo sa mi chytiť strechy. Pohľad dole som ihneď oľutoval a vyskočil som na strechu. Nemohol som tam ostať dlho, lebo drony by ma zbadali do minúty. V rýchlosti som sa rozhliadol nad mestom zapadnutým prachom a hneď bolo vidieť miesto výroby. Nemohol som sa zdržiavať, vybral som tablet a zaznačil na mape miesto výroby a utekal späť. Cestou naspäť cez lano ma asi zahliadol dron, no nevedel som to naisto. Ale, keď som počul poplach, vedel som, že bolo treba utekať. Z diaľky bolo počuť dodávku, ktorá sa rútila k hotelu, a preto som sa rozhodol ísť cez výťahovú šachtu. Výťah bol odstavený na recepcii, no problém bol, že som musel prejsť cez výťah a zároveň byť ticho. Našťastie nepriateľ nešetril hlukom, a preto bol čas otvoriť poklop na výťahu a zoskočiť. Dvere boli sčasti zavreté a takmer som zabudol na filtre. Keď som vymenil filter na maske pozrel som sa cez dvere. Pred hlavným vchodom bol jeden z nepriateľov, tak som musel ísť cez sklady. Po piatich minútach bolo ticho a akurát to prišlo nevhod, lebo som sa musel dostať cez zamknuté dvere páčidlom. Zabarikádoval som sa čo najviac, aby som mal, čo najviac času. Bol čas, páčidlom som sekol do dverí a ťahal, dvere vrieskali ako divé a onedlho som počul beh zhora a vedel som, že je zle. Musel som konať rýchlo, dvere sa drvili a ja som mal stále menej a menej času. Tak som začal do nich kopať s nádejou, že ich vyrazím. Bolo počuť, ako sa nepriatelia predierajú cez sklady, a tak som do posledného úderu musel dať maximálnu silu. Dvere sa našťastie otvorili s veľkým treskotom a ja som vzal nohy na ramená. Odvoz bol necelých päťsto metrov ďaleko, no vedel som, že tam teraz nedobehnem, pretože jeden z nepriateľov ma zbadal a musel som sa ukryť, no tým sa to ešte zhoršilo, lebo dorazili posily a prehľadávali celé mesto, a to ma zrazilo na posledný filter. Podarilo sa mi odlákať niekoľkých do nemocnice a mal som voľnú cestu, ale problém bol, že by ma všetci videli, keby som sa rozbehol po ceste, a tak som musel konať rýchlo. Odvoz som zavolal o pár metrov bližšie, aby som mal šancu. Keď dorazil, rozbehol som sa. Mal som asi desať sekundový náskok a podarilo sa mi uniknúť v poslednej sekunde. Už len zostávalo poslať koordinácie do centra. Bolo po všetkom.

Ilustrácie, Elisa Buda, 5.b   Jakub Gregor, 8.b   Svetlana Milanová, 5.b  

Barbora Hrušková / 9.a / Doba rúšková

Keď sa objavil nebezpečný vírus, všetko sa zmenilo. Ulice sa vyprázdnili, väčšina podnikov sa zatvorila a ľudia zostávajú doma. Všetok život sa zastavil. Je to ale zle? Život v karanténe je veľmi náročný, myslím si však, že najviac pre starých ľudí. Obzvlášť pre tých, čo žijú v meste. Keď žijete na dedine, môžete si kedykoľvek zájsť na prechádzku alebo aspoň na záhradku. Avšak v meste je to o čosi zložitejšie. Niektorí ľudia majú aspoň chaty, na ktoré si môžu zájsť. Ale keď nie, musíte zostať zavretý v paneláku. A musím sa priznať, že už len taká predstava je veľmi desivá. Hlavne keď ste ďaleko od rodiny a nemôžete sa chodiť ani navštevovať. Myslím si, že karanténa veľmi ovplyvnila životy všetkých nás. Aj keď nie ste starší človek a žijete na dedine, karanténa vám veru začne liezť na nervy. Najhoršie na tom asi je, že by ste sa nemali stretávať s kamarátmi. I keď sú rôzne sociálne siete, cez ktoré sa môžete spojiť s ľuďmi, ktorí sú od vás ďaleko, nikdy to nebude to isté, ako sa s nimi stretnúť skutočne. Ale podľa mňa by sme sa na to mali pozerať aj z iného pohľadu. Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. A myslím si, že sa to dá povedať aj o tejto situácii. Aj keď je to pre nás ľudí také náročné, čo taká príroda? Len si vezmite, že všetok cestovný ruch ustal. Na cestách je menej áut, kamiónov a na oblohe len veľmi zriedkavo vidíme stopy od lietadiel. Ľudia konečne nie sú všade. Napríklad Benátky, zostávajú vyľudnené a voda v kanáloch má opäť krásnu číru farbu. A Benátky nie sú jediné. Mnohé iné miesta si oddýchnu od návalov turistov a opäť trochu ožijú. Dokonca som počula, že do jedného parku uprostred mesta sa vrátili šakaly, lebo sa už nemusia obávať ľudí, ktorí by ich vyrušili. Pre prírodu je to skvelá šanca zotaviť sa. A takisto aj my by sme mohli toho trochu využiť. Keď sa teraz neustále nemusíme niekam naháňať, môžeme náš voľný čas využiť na veci, ktoré sme predtým nestíhali robiť. Takže si myslím, že ,,Všetko zlé je na niečo dobré“ skutočne platí aj v tejto situácii. Podľa mňa by sme sa mali z tejto situácie všetci poučiť a začať sa k prírode konečne správať tak, ako sa patrí.

skamenelina, Matej Sýkora, 9.a  

Vanesa Voskárová / 9.a / Vírus, ktorý mení svet

Už to nie je čo bývalo. Ísť na prechádzku s kamarátmi, porozprávať sa z očí do očí a voľne dýchať čerstvý vzduch. Tá voľnosť je pre nás všetkých len túžbou. Byť zavretý v domácej alebo vládnej karanténe je teraz to najlepšie, čo môžeme spraviť pre ochranu seba aj ostatných. COVID-19, čo znamená corona virus disease 2019, ako už je v názve napísané: vírus z roku 2019, postihol celú krajinu. Všetci sme v karanténe, aby sa obmedzilo šírenie tohto vírusu, no ak potrebujete ísť napríklad nakúpiť potraviny, musíte mať ochranné rúško a poprípade aj rukavice. To platí aj na vonkajšom priestranstve. Bez mojich kamarátov by som to nezvládala. Teraz si možno hovoríte, že ako to myslím s tými kamarátmi. Jednoducho ,,videochaty“. Skoro každý deň si nedáme pokoj a volávame si, aby sme mali aspoň ten nejaký ,,ľudský kontakt“ a zvládali byť celý deň zavretý v domácom ,,väzení“. Veľká vďaka však patrí ľuďom-vynálezcom, za vymyslenie elektrotechniky, a to hlavne mobilov a notebookov. A taktiež za všetky stránky a ,,appky“, cez ktoré sa môžeme učiť a taktiež mávať videohovory s učiteľmi, čo vlastne v tejto situácii rieši nechodenie do školy, ale predsa vzdelávanie sa. Využívame a zároveň podporujeme novodobú technológiu, čo bude len posúvať novšie výrobky na len lepšiu úroveň. Veď keď si predstavíme, že by sme sa museli učiť v rúškach a v 2-metrových odstupoch, ako sa vlastne musíme správať všade, tak by sa to už nedalo zvládať a bolo by to proste náročné. Niekedy, keď idem na prechádzku a stretnem človeka, ktorý neviem, ako cez to rúško ma spozná a pozdraví ma, musím naňho zaostriť a nejako len podľa vlasov a očí zistiť, kto to vlastne je. No a keby si predstavím, ako by to všetko fungovalo v škole... Takže podľa mňa je to super. Viem, že to má aj zlú stranu, no ja to vidím z tej lepšej strany... veď si len predstavte ako veľmi sa vyčistí Zem, pretože už sa všade nepohybujú ľudia, zvieratá sa vracajú na miesta, kde ich naposledy videli len asi Indiáni, technika sa bude viac rozvíjať, aby ľudia mohli ľahšie pracovať a mnoho ďalšieho. Dúfam, že sa ľudia po tomto všetkom zamyslia, čo sa dá robiť inak a lepšie a čo je vlastne pre život najdôležitejšie, aby mohli zmeniť to, čo si neuvedomovali, že robili možno zbytočne alebo zle.

Táňa Barlová / 9.a / Doba rúšková

V tejto nežiaducej situácii sme sa ocitli zo dňa na deň. Ulice prázdne, ľudia s rúškami ako v sci-fi filme. Ja osobne som nečakala, že niečo také za svoj život zažijem. Ako to nakoniec dopadne? Už je to asi 50 dní, čo sme neprekročili prah školy. Učíme sa cez internet. Nie každý však má túto možnosť. Veľa detí tak ostane dlhé mesiace bez plnohodnotného prístupu ku vzdelaniu. Školstvo však nie je jediné zo zasiahnutých zložiek. Trpí ekonomika, ale to je nič oproti miliardám ľudí, ktorí sú ohrození. Každý zo štátov je v inej situácii a snaží sa pomôcť hlavne sebe, ale aj iným. Hovorí sa, že Slovensko je jedným zo štátov, ktoré sú na tom relatívne dobre. Síce sa štát snaží uvoľňovať rôzne opatrenia, z môjho laického pohľadu je to veľmi chaotické. Dúfam však, že sa to obráti k lepšiemu. Po internete kolujú aj rôzne konšpirácie o vzniku vírusu. Niektoré hovoria o tom, že je súčasťou boja medzi určitými krajinami. Iné zas, že išlo o nehodu alebo ekonomicko-politický ťah. Možno je tu vírus už dlhé roky ako iné a len teraz sa ukázal. Nech je to akokoľvek, ja si myslím, že toto všetko bolo na ľudí zoslané (odniekiaľ zhora), aby si uvedomili, že takto to už ďalej nejde a všetko by sa malo zmeniť od základu. Hrdinami dnešnej doby nie sú najbohatší a najvplyvnejší ľudia. Stali sa nimi lekári, zdravotníci, predavači, doručovatelia a všetci ostatní, ktorí sú v najväčšom nebezpečenstve. Nech už táto situácia dopadne akokoľvek, dúfam, že bude pre všetkých prínosom. Ako jeden slávny spisovateľ povedal: „Nie všetci, čo blúdia, sú stratení.“ Hádam je to tak aj v prípade najvyšších predstaviteľov tohto sveta.

Svet spoza rúška TRETEJ Á

Tu sa naň môžeš bezpečne pozrieť >>

Dominik Peťko / 6.a / Maslový chleba

Bol krásny slnečný deň. Vtáčiky štebotali a vo vzduchu bolo cítiť vôňu práve rozkvitnutého orgovánu. Dnes som mal zvláštny pocit, ktorý som už dávno necítil. Otec ma zobral ako obvykle do lesa. Občas mu pomáham pri zakrmovaní zveri. Auto sme odstavili na okraji lesnej cesty, odkiaľ sme už kráčali pešo. Na chrbte som mal svoj obľúbený ruksak s maslovým chlebom a cibuľou. „Mňam,“ pomyslel som si v duchu. Tešil som sa, keď som mohol otcovi s niečím pomôcť. Otec ma dnes poveril dôležitou úlohou. Nadýchol sa a rázne povedal: „Chlapče môj, pôjdeš týmto chodníčkom, ktorý treba vyčistiť od haluzí a skál. Po ňom sa potom vrátiš naspäť.“ Hrdo som otcovu úlohu prijal a hneď som sa vybral chodníčkom. Otec zatiaľ čistil krmelec od rozdrobeného sena. Po chvíli čistenia som si povedal, že si oddýchnem a občerstvím sa chlebíkom. Našiel som si pníček, na ktorý som si sadol. Ako som tak jedol, začul som prenikavý šuchot a praskot, ale nebral som to vážne, pretože takých zvukov je v lese veľa. Už som si zatváral ruksak, keď sa mi naskytol neskutočný pohľad. Malé diviačiky ryjúce ňufákmi do lístia. Postavil som sa a kráčal k chodníku, nevšímajúc si malých nezbedníkov. Akurát som dvíhal skalku, keď som začul kvičanie. Spoza kríkov vybehla statná samica diviaka. Bola odo mňa len pár krokov. Hlavou mi preblyslo: „Dominik, utekaj!“ Nohy mi v tom momente zdreveneli a nedokázal som sa pohnúť. Jediné, čo som dokázal spraviť, bolo, že som sa prevalil za starý bútľavý strom. Myslel som si, že to je môj koniec, ale diviačica prefrčala okolo mňa ako neriadená strela. Vydal som svojmu mozgu príkaz: „Utekaj!“ Trielil som naspäť chodníkom, čo mi nohy stačili. Pribehol som k otcovi a jediné, čo som zo seba dostal, bolo: „Diviačica!“ Otec ostal chvíľu zaskočený, ale keď videl, že som v poriadku, len sa zasmial. Zobral náradie a poznamenal: „No poď, ty môj dobrodruh.“ Otec neveril mojej príhode. Mne sa ale už len pri pomyslení na tento zážitok rozbúchalo srdce. Ktovie, čím som mamu diviačicu rozčúlil. Možno tým, že som sa s ňou nepodelil s tým maslovým chlebom s cibuľou.

Hanka Fodorová, 5.a   Sofia Fukasová a Saška Strečková, 6.a   Adam Bartko, 5.a  

Alžbeta Milovská / 6.b / Nevítaná návšteva

Zvonku sa ozývalo tiché, spokojné vrčanie. Mama sa vrátila z lovu. Keď vošla do diery, videl som, že v papuli sa jej hompáľa čosi bledohnedé s dlhými ušami. Malo to biele vankúšikovité labky, guľatučký chvostík a biele bruško. Pár ráz sa to ešte myklo, potom to však už len bezvládne viselo mame z papule. Mama k nám podišla a mŕtveho zajaca nám pustila k nohám. V našej diere teraz nastala neskutočná trma-vrma. Všetci sme boli hladní ako vlci a na zajačika sme sa hneď vrhli. Každý sa predieral pomedzi líščích bratov a sestry k svojej najobľúbenejšej pochúťke. Medzi šiestimi súrodencami nebolo ľahké niečo si uchmatnúť, no nakoniec sa mi to podarilo a s plným bruchom som sa spokojne utiahol na svoje obľúbené miestečko. Tam som aj zaspal obklopený piatimi hrdzavými súrodencami. Prebudil ma hurhaj. Spočiatku som nevedel čo sa deje, no potom som začul vrčanie. Nebolo to typické mamine vrčanie, aj keď jej hlas som počul tiež. Toto však bolo iné. Veľmi dobre som ho nepoznal a preto som nevedel odhadnúť, kto alebo čo ho vydáva. Opatrne som vykročil bližšie k otvoru do diery, a keď som to uvidel, vyľakane som cúvol naspäť, pri čom som narazil do líščieho brata a prevalil som sa na bok. Zvonka do našej diery strkal hlavu vlk. Naozajstný vlk! Ešte nikdy som nijakého nevidel. Keď som však uvidel tohto, pomyslel som si, že už ani nijakého vidieť nechcem. Tento vlk bol obrovský. Bol raz tak veľký, ako naša mama a tá je na líšku poriadne veľká. Na jeho zuboch sa odrážal svit mesiaca. Boli obrovské a ostré ako britvy. Bol celý sivočierny, čo v noci pôsobilo hrozivo. Tento vlk bol presný opak zajačika, ktorého sme mali na večeru. Bál som sa, že nás všetkých skántri, no potom som si uvedomil, po čo si k nám prišiel. Na zemi, vpravo od vchodu do nory bola ďalšia mamina korisť. V noci bola očividne na love, aby sme zajtra mali čo jesť. Vlk pravdepodobne zacítil krv, alebo sledoval mamu pri lovení koristi. Zvonku sa opäť ozvalo zavrčanie. Mama ho vlkovi opätovala. Jasne som tomu rozumel. Ona sa ho, pochopiteľne, pokúšala vyhnať. Obdivoval som jej odvahu. Nebolo na nej vidieť ani náznak strachu, či neistoty. Ako som sa nad tým zamýšľal, napadlo ma: Možno aj ja raz budem taký ako mama! Veľký a silný. A možno aj... Z dumania ma prebudilo mamine zakňučanie. Domyslel som si, čo sa stalo. Pokúsila sa na vlka zaútočiť, on jej to však vrátil a škrabol ju na líci. Mama sa ale vzchopila. Skúsila naňho zaútočiť znova. Švihol k nej labou, ona to však čakala. Uhla sa, využila moment prekvapenia a uhryzla ho do krku. Tentoraz zakňučal vlk. Obdivoval som mamu pre jej inteligenciu. Mňa by niečo podobné nikdy nenapadlo. Bitka však pokračovala. Vlk tentoraz svoj útok zameral na maminu nohu. Rýchlo sa zohol a uhryzol ju do lýtka. Ranená uskočila dozadu. Ťažko sa na to pozeralo. Mama naberala sily a pozerala sa do zeme. Potom zdvihla hlavu naspäť k vlkovi a škrabla ho. A rovno dvakrát! Keď ustúpila dozadu a znova zavrčala, videl som, že vlkovi pribudli dva škrabance: Za uchom a na stehne. Mama ale neskončila. Vrhla sa naňho a uhryzla ho na chrbte. Pritom ho zároveň aj uškrabla na krku. Vlk od bolesti zavyl a pokúsil sa na ňu zaútočiť. Odplatila mu to. Nevítaný hosť dostal po ňufáku. To už bolo naňho priveľa. Obrátil sa a odkrivkal naspäť do tmavého lesa. Stavil by som dvoch čerstvých hrabošov, že sa už k našej nore nikdy nepriblíži. Dostal príučku. Namiesto kradnutej koristi si dnes odniesol len veľa škrabancov a pocit porážky. A naše raňajky boli zachránené. Za lesom sa začalo brieždiť. Neviem, ako dlho trvala bitka, no po tejto nočnej udalosti už nikto v nore nespal. Tipujem, že všetci museli byť ohromení a vyvedení z miery. Na mamu som bol hrdý. Dnes si zaslúži raz také veľké raňajky.

Povesť o Mackovom boku od Lili Lenciovej / 6.b

Išlo raz trinásť dievok na kopec natrhať si kvetov a koho nevidia: „Ahoj Janko!“ Kričali na švárneho mládenca s hnedými vlasmi a očami modrými ako nezábudky. Tých trinásť dievok sa rozhodlo, že si Janka vezmú za muža. Ale on chcel iba jednu, Annu s vlasmi červenými ako krv. Jediný problém bol ale v tom, že ju považovali za čarodejnicu. Dievky stále dobiedzali a Janko nevedel, čo má robiť. Opýtal sa otca: „Čo keby som im dal úlohu? Ale akú?“ Na druhý deň hovorí dievkam tak hlasno, aby ho počula aj Anna: „Za ženu si vezmem tú, ktorá mi donesie poniklec, ktorý bude v ústach držať medveď.“ Všetky dievky sa rozutekali do kráľovskej záhrady, len Anna utekala na lúku a našla poniklec. Malo to ale jeden háčik. Spal pri ňom medveď. Anna zobrala nožík, ktorý vypadol Jankovi, a odsekla medveďovi hlavu. Odrazu mu bok obrástol poniklecom, a preto tú lúku nazvali Mackov bok. A čo bolo s Jankom? Anna doniesla medvediu hlavu s kvetinou a Janko sa s ňou oženil. Onedlho si kúpili dom na Mackovom boku. Potom si tam nažívali a ak im bolo dobre, žijú tam aj dodnes.

Mackov bok na jar   Poniklec   Bukový les za Šupínom  

Romana Krupová / 6.a / Stratené

Celé sa to začalo upršaným sobotným ránom. Naša hlavná „hrdinka“ príbehu, Ema, si pokojne spala, kým nezačal ten najodpornejší vynález-budík pomaly skákať do vzduchu, len aby ju zobudil. Ema už vtedy vedela, že tento deň nezaradí medzi najlepšie. Vstala, umyla si zuby-no... Veď to poznáte. Jej celodenný plán bolo ľahnúť si do teplej mäkučkej postieľky a hrať svoju najobľúbenejšiu hru, v ktorej bola dokonca väčší profesionál ako všetci ostatní z jej okolia. Mama ju však hneď schladila. Povedala, že je vraj neprípustné, aby bola celý deň na mobile a do mozgu si vysielala radioaktívne žiarenia. Musíte uznať, že Emino prevrátenie očami bolo oprávnené a nemusela od mamy dostať ďalšiu hubovú polievku, ako s ňou plieska puberta, a má k nej prejavovať „rešpekt“. No čo bolo najhoršie, mama vymyslela nejakú „zábavnú“ prechádzku do lesa „bez mobilov“. Ema nemala veľmi na výber. Svoje plány o príjemne strávenom dni mohla hodiť za hlavu. Obuli si gumáky, obliekli pršiplášte a vyrazili. Bola to tá najnudnejšia prechádzka v Eminom živote. Povedzte, čo je zábavné na tom, že sa máte brodiť v hnusne zapáchajúcom bahne, každú sekundu stúpiť na nejakú dážďovku a predierať sa nejakým strašidelným lesom. Bléé, prepáčte, Ema nohou rozpučila nejakého slimáka - už dvanásteho za posledných päť minút. „Nemôžme sa konečne otočiť naspäť?“ zadychčala Ema, ktorej sa už nechcelo ani pohnúť svojím unaveným telom. „Ani náhodou, pred chvíľou sme vyrazili!“ vykríkla Emina energická mamina. Po asi ďalšej hodine šľapania to už Eme prišlo, ako keby sa vnárali do čoraz hlbšej tmy a úplne strácali prehľad o tom, kde sa práve nachádzajú. Emina mama tiež vyzerala mierne vystresovane. Mapu točila ako volant, no aj napriek tomu stále nevedela nájsť ich polohu. „Eehm, žiadnu paniku, asi sa už otočíme naspäť,“ vyhlásila. No Ema bola rovnako neistá a vystresovaná ako pri teste z matematiky. Mala pocit, ako keby sa stále otáčali dookola a stále nenachádzali cestu von. Obe už začali dosť panikáriť a dokonca vykrikovať niečo v zmysle „pomoooc“ a „zachráňte nás“. Ema do toho mame začala vyčítať tento strašný nápad a bolo vidieť, že obom dochádzajú nervy. Keďže nemali mobil, nemohli nikomu zavolať, aby ich našiel, čo ešte viac sťažovalo situáciu. Ema raz videla film, kde sa tiež stratili a mame navrhla, aby si založili oheň pomocou dvoch kameňov, ktoré budú o seba trieť. Mama však myslela trochu logickejšie ako Ema a vysvetlila jej, že počas dažďa tak rýchlo oheň nezaložia. Nebudete mi veriť, no či to bola náhoda alebo osud, narazili na horáreň, kde boli dvaja poľovníci, ktorí akurát obedovali. Mama s Emou sa najedli a poľovníci ich odviezli domov. Boli šťastné, no Ema bola o to šťastnejšia, keď sa od mamy dozvedela, že na takúto prechádzku „naslepo“ už nikdy nepôjdu.

Barbora Hrušková / 9.a / Čarovný máj

Konečne je tu máj. Všetko kvitne a vonia, včielky usilovne opeľujú a počasie je niekedy takmer letné. Celá príroda ožila. Všetko sa zelená. Vysoká tráva pokryla celé lúky, zakryla každú nerovnosť, ktorá tam pred tým bola. A tak nám priamo pred očami skryla tajný život, ktorý si pod jej tieňom spokojne nažívajú chrobáčiky. Kríky, kvety, ba dokonca aj stromy sú obsypané najrôznejšími kvetmi. Niektoré kvietky sú malé, iné zase väčšie, niektoré sú biele, druhé zase modré a ďalšie ružové. Ale všetky majú niečo spoločné, a to, že ich usilovne opeľujú včielky. Sadajú z kvetu na kvet, potom vzlietnu a roznášajú peľ na ďalšie. Nad celou lúkou sa vznáša sýta vôňa rastlín. Aj záhrady ožili. Rastlinky v záhonoch rozkvitli a ozdobné kríky sú posiate najrôznejšími a najfarebnejšími kvetmi. Dokonca aj jahody už zakvitli drobnými bielymi kvietkami. Stromy v lesoch už menia farbu z prvej svetlozelenej na tmavšiu zelenú a svojimi mohutnými korunami vytvárajú v lese tajomné šero. Avšak na horách je to trochu inak. Počasie je chladnejšie a občas aj veľmi nepríjemné. Odolná horská tráva sa radšej drží pri zemi. Kríčky sú takisto nízke a držia sa pod ochranou stromov, no na niektorých už možno vidieťprvé výhonky. Tu hore už veľa listnatých stromov nenájdeme. Rastú tu hlavne odolnejšie ihličnaté stromy. Niektoré sú však vyschnuté, iné zase popadané od silného vetra na zemi. Horské lúky nie sú obsypané najrôznejšími kvetmi ako tie nižšie, ale sem tam sa nejaký takisto objaví. Príroda počas mája je skutočne nádherná. Rozhodne má svoje čaro. Veď keď sa rozhliadnete okolo, všetko vyzerá ako jedno veľké farebné umelecké dielo.

Výlet v štýle Bartkovcov / Adam Bartko / 5.a

Bolo krásne popoludnie. Slnko svietilo a na oblohe nebol ani jeden obláčik. A tak sme sa jednohlasne zhodli, že je krásny čas na druhú etapu školskej súťaže Spoznajte Ľupčiansky chotár. Nastriekali sme sa sprejom proti kliešťom, pripútali sme psa Badyho na vodítko a tak sme odišli z domu. Išli sme cez Hôrku a keď sme boli pri Podkonickej ceste, tak sme sa na jednej veci nezhodli. Kade pôjdeme. Či od konca alebo od začiatku. Samozrejme staršia sestra Evka, ja a sesternica Bibka sme hlasovali logicky za začiatok, ale mladšia sestra Ema a maminka hlasovali za koniec. A jediný maminkin argument bol: „Veď to potom bude zábavnejšie.“ Síce sme ich prehlasovali, ale aj tak sme išli od konca. „Môžeš mi pripomenúť, prečo sme išli od konca?“ stále sa pýtala Evka. „Lebo takto to je zaujímavejšie,“ odpovedala jej maminka veselým hlasom. Maminka mala práve vtedy oblečenú čiernu vestu, červené tričko a čierne tepláky a všetci sme sa čudovali, že jej nie je teplo. Evka práve maminku prepichla zlostným pohľadom. Všetci sme sa trepali celú pol hodinu po kukuričných Peniažkoch. A to len preto, že sa to mamine zdalo zábavnejšie. Až zrazu Ema zbadala ružovú stužku (značka trasy, po ktorej by sme mali ísť). A tak celí natešení, že sme konečne niečo našli, išli sme po „stužkovej“ ceste. Po chvíli sme stretávali ďalšie stužky, až sme našli modrú (pri modrej stužke sme sa mali odfotiť ako dôkaz, že sme tam boli). Maminka mala mapku, s čím sa máme odfotiť. A tak nahlas prečítala : „Máte sa odfotiť s turistickou tabuľou a toto je siedma fotka.“ Odfotili sme sa a išli sme ďalej. Cestou ako sme hľadali stužky, mala Evka veselú náladu a tak sa hrala na českého turistu Pepu a mne vymyslela pre istotu meno Honza. A stále vykrikovala: „Hele, tohleto je cesta do Prahy a pak do Brna?“ A aby toho nebolo málo, ešte vykrikovala na mňa: „Hele, Honzo nebiež, vždyť si umažeš sandále a ty bílý ponožky v nich!“ No, to je dobrá nálada mojej sestry! Po chvíli sme vyšli na veľkú lúku. Kvitli na nej rôzne kvety, púpava, sedmokráska a veľa iných. Dole bol malý zráz s bahnom, kde sa váľali diviaky. Hore nad lúkou bola zeleno-žltá pozorovacia búdka. Keď sme tak prechádzali trošku neskôr okolo potoka (a Bady priam zbožňuje potoky), takmer ma doň stiahol.Prešli sme na druhú stranu a mamina nahlas čítala: „Prekonajte potok a odfoťte sa s domom.“ No a my ako takí krepí sme si mysleli, že to bol ten potok, ale našťastie sme si spomenuli, že tam musí byť stužka. Uvidel som niečo modré, tak sme sa pohli od potoka . Ale keď sme prišli bližšie, tak sme zistili, že to je špagát a nie stužka a vrátili sme sa na cestu. A išli sme ďalej. Zrazu sme začuli turbíny vodnej nádrže. A keď sme prišli bližšie po stužkách, uvideli sme potok, za ním domček a za domom vodnú nádrž, kde chytali ryby nejakí ujovia. Tak sme preskákali potok po kameňoch (s tým, že Bady išiel rovno cez potok) a podišli sme k domu. Už sme sa chceli vybrať na druhú stranu hrádze, ale maminka na nás zavolala, aby sme sa vrátili. Veď ten dom je tu. A urobili siedmu fotku. Neskôr sme zase prekonávali potok a keď sme išli normálne po stužkovej trase, tak sme ďalej nenašli žiadnu stužku a začali sme si robiť starosti. Keď sa blížila križovatka, tak sme išli preskúmať všetky cesty, no stužka nebola nikde. Smutní sme sa vrátili na cestu, odkiaľ sme predtým odišli. Išli sme po vyoranej ceste a mysleli sme si, že tú stužku vyorali. Keď sme zbadali vedľajšiu cestu, tak sme ju tiež išli preskúmať. No ale ani tam nebola žiadna stužka a vrátili sme sa cez malý lesík na hlavnú cestu, kde odrazu Ema zbadala stužku. A boli sme zachránení! (Aj keď sme nemali ani tušenia, kde to sme.) Neďaleko sme videli na lúke modrú stužku a tak sme sa odfotografovali s lúkou, kde podľa mapky, čo čítala maminka, bola nejaká stará kováčska dielňa alebo niečo také. Stužkovou cestou ďalej už bola farma Hiadlovských a videli sme, cítili a aj počuli čiernobiele a hnedé kravy. Ema chcela preskúmať elektrický plot a keby ju maminka nevarovala, tak by sa ho bola bývala dotkla a koplo by ju to. A ak mám byť úprimný, tak mi to bolo takmer jedno. Celí unavení sme si kľukli a urobili ďalšiu fotku. Potom sme išli ku Skalnému hríbu, kde som poprosil maminku, aby mi odfotografovala vodopád, pri ktorom sme hľadali modrú stužku. Aj sme okolo nej prešli, ale nikto si ju nevšimol, aj keď ju dali na viditeľný elektrický stĺp priamo pred nami. Priam sa pýtala, aby sme si ju všimli, keď tak okato viala vo vetre. Zrazu maminka zvolala: „Veď tam je, na tom stĺpe!“ Všetci sme sa otočili ku stĺpu a zbadali sme ju, teda modrú stužku. Rozosmiali sme sa a urobili fotku. Potom sme išli k Ľupčici a bez problémov sme urobili ďalšiu fotku. Boli sme unavení, no museli sme ísť ďalej. Cesta šla ľahko až na to, že fotka pri Ľupčici bola prvá a išli sme od sedmičky, museli sme urobiť ešte osminu, devinu a desinu. Takže! Išli sme v pohode ku kameňolomu. Keď sme tam prišli, zase sme nevedeli, kade máme ísť, tak sme takmer všetci prišli ku kameňolomu (okrem maminky, ktorá objavila stužkovú cestu do kopca) a až keď objavila modrú stužku,zavolala nás urobiť fotku s kameňolomom. Pomaly sme vyšli na lúku, urobili poslednú fotku a konečne sme išli domov. Ale viete čo sme celú cestu robili? Celú cestu bola Evka český turista, Bady sraľo, čo na každých tridsať metrov kaká alebo ciká, Ema pátrací pes po stužkách, ja psovod Badyho, maminka dozor, aby sme sa nepobili a Bibka, jediný normálny občan, ktorý sa prechádzal. No tomu hovorím výlet v štýle Bartkovcov!

Adam Bartko, výlet, 5.a   Samo Oravec, list, 9.b   Sofia Fukasová, strom, 6.a  

Sofia Fukasová / 6.a / Nepríjemná prechádzka lesom

Ahoj, volám sa Paulína. Prezývajú ma však Pauli. Mám 12 rokov, som siedmačka a najvyššia z našej triedy. Mám mladšieho otravného brata Olivera a najlepšiu kamarátku Naty. Rozhodli sme sa ísť do lesa, lebo je po zime konečne pekné počasie. S mojimi rodičmi, bratom, kamarátkou Naty a jej rodičmi sme išli pešo za dedinu do lesa. Asi po dvoch kilometroch môj brat na nás zakričal, že našiel rozhľadňu. A tak sme sa vybrali na ňu pozrieť, že aký je z výšky pohľad. „Je nádherný,“ povedala som. Bolo odtiaľ vidno veľké jazero, po ktorom plávali labute a kačky. Keď sme zišli dole, išli sme ďalej k tomu jazeru cez les. Naty povedala: „Pôjdeme pozadu, aby sme sa mohli porozprávať.“ A rodičia súhlasili. Po hodine prechádzky sme zistili, že sme nejak zablúdili. Nevedeli sme, kadiaľ máme ísť rodičov a brata hľadať. Boli tam dve odbočky - doprava a doľava. Tak sme sa rozhodli skúsiť tú vpravo. Vyzerala byť lepšia ako tá druhá, no po nejakom čase sme zistili, že je horšia. Nedalo sa nikam ísť a tak trochu sme sa stratili. Naty kričala: „Pomoooc! Haloo!“ No nepomohlo. Snažila som sa nájsť signálna telefóne, ale žiaden tu nebol. Skúsila som navigáciu, či by nám aspoň neukázala, kde je sever a kade sa vrátime naspäť na cestu, ktorou sa dostaneme na tú druhú odbočku. Nič. Ani navigácia nám nepomohla. Potom som na seba len hundrala a vrčala. „Pauli, ticho!“ zakričala na mňa Naty. Niečo sa hemží v kríkoch. „Ááá!“ skríkli sme naraz. Niečo stade vyletelo a my sme zistili, že to boli malé vtáčiky. Takže ničoho sme sa nemuseli báť. Tým krikom sme asi pomohli môjmu bratovi, ktorý sa nás pokúšal nájsť. Podarilo sa mu to. Môj malý superbrat Oliver. „Haló, počujete ma?“ kričal na nás. „Áno, počujeme!“ skríkla Naty. Potom sme sa už iba museli k nemu dopracovať cez kríky a boli sme pri ňom. „Tak sme sa báli, že sme sa stratili,“ hovorili sme mu. Išli sme za rodičmi a boli sme všetci šťastní, že sa vidíme. Počas ďalšej cesty sme sa už držali radšej našich. Keď sme už boli pri tom nádhernom jazere, zistili sme, že tam rybári chytajú ryby a my sme im ich odplašili, lebo sme sa veľmi tešili. Tak nás skoro odtiaľ vyhodili. Obišli sme ho jedenkrát a nachovali labute a kačky. A vybrali sme sa naspäť domov. „Áu!“ skríkol Oliver. „Čo sa ti stalo?“ opýtala sa ho mama. Spadol som. Mám rozbité koleno. A tak sme museli kráčať pomalšie, takže nám cesta domov trvala asi štyri hodiny. Nevadilo nám to, lebo sme si aspoň zaspievali, porozprávali vtipy a príhody. Po príchode domov dal oco Oliverovi obklad na nohu a my s Naty sme sa zavreli do izby a zapisovali všetko, čo sa nám na výlete stalo. Náš príbeh sme nazvali „NEPRÍJEMNÁ PRECHÁDZKA LESOM.“ A toto je koniec nášho príbehu. Z domu vás pozdravuje Pauli, Naty, Oliver a naši rodičia. „Ahoooj!“

Simona Turčanová / 9.a / Farby mája

V máji sa príroda predvádza najviac. Oblečie sa do nádherných šiat, v ktorých je vidno všetky farby dúhy. Je v nich vidieť červenú, ktorá v podobe ruží oslňuje všetko navôkol. Oranžovú zas môžeme vidieť na jemných krídlach motýľov tancujúcich okolo žltučkých púpav, malých slniečok, ktoré priam žiaria vo vysokej zelenej tráve. Modrá patrí nebíčku, na ktorom sa naháňajú biele mráčiky navlas podobné sladučkej cukrovej vate. Maličké fialové púčiky levandule sa čochvíľa rozvinú a zaplavia svet svojou vôňou. Rovnako pestrý má májová príroda aj hlas. Jej hlasivky, útle zobáčiky vtáčikov, od rána až do večera spievajú tie najkrajšie piesne. Sem-tam nádherný vtáčí spev doplní aj šumenie potôčika, šuchot listov keď sa nimi preženie ihravý vánok či bzukot usilovných včeličiek. Nádherné melódie môžeme počuť, aj keď slnko zapadne. Nadaní huslisti cvrčkovia majú pre nás prichystaný celovečerný koncert.

Blížia sa prázdniny. Také naozajstné. Na komiksy, aby sme nezabudli...